Tehotenstvo - moja najkrajšia životná forma

Pamätám si obdobie, keď som nemala v hlave nič iné, len byť najlepšou v tom, čo robím. V podstate sa na tom ani dnes nič nezmenilo. Zmenil sa len cieľ.

Šport a fitness kariéra boli pre mňa niekoľko rokov absolútne všetkým. Päť rokov ma nezaujímalo nič iné ako to, aké cviky si v pondelok a štvrtok dám na zadok, alebo koľko gramov sacharidov v ten deň zjem. Niekto by si mohol povedať, že je to na hlavu. A asi aj trošku je. Ale jednoducho to k tomu patrí. V momente, keď som sa stala absolútnou víťazkou Arnold Classic Európe v Španielsku a stála som na pódiu s Arnoldom, bez pochýb som cítila, že to za to stálo. No už počas prípravy som cítila, že idem cez akýsi limit a presvedčenie. Zrazu som mala pocit, že to už nie je vášeň, ale práca.

Keď som o rok neskôr vystúpila na pódium pro súťaže v Prahe, po ťažkej operácii čeľustí, necítila som to inak. Bol to nesmierny tlak a ja som vedela, že už to nie je ono. Vtedy 28-ročná a unavená som si povedala: „Stačí.“ Rozhodla som sa, že sa začnem starať viac o seba a o svoj súkromný život. Viem, že pre veľa mojich fanúšikov to bolo sklamaním, no pre mňa to v tej dobe znamenalo absolútnu úľavu. Môj život sa zmenil. Začala som viac počúvať to, čo chcem, ako to, čo musím. Niektorí možno vedia, že som zmenila naozaj veľa veci. Tréning aj stravu. Miesto ťažkých silových tréningov som začala behávať, pomáhalo mi to vyrovnať sa s určitými životnými nerovnosťami a cítila som sa dobre. Prestala som jesť mäso. Nemalo to žiaden vyšší význam, jednoducho mi nechutilo. Myslím, že nasledujúci rok a pol som naozaj začala žiť ako fit ženská a dodnes tak žijem. Ak budeme k sebe úprimní, určite mi každý dá za pravdu, že súťaženie na najvyššej úrovni je všetko len nie fit. Mám pocit, že dnes už na to všetky dievčatá pomaly prichádzajú a z veľkého súťažného boomu je dnes už verejnosti prezentovaná realita a fakty. Mohla by som kľudne zájsť do väčších detailov, ale to nie je témou tohto článku. Chcem písať o tej druhej fáze, o fáze fit ženy, ktorá sa rozhodne pre rodinu a dieťa.

Často sa ma ľudia (a hlavne ženy) pýtajú, ako dlho trvá po rokoch súťaženia, kým sa dá žena „do poriadku“. Je to naozaj veľmi individuálne. Veľmi záleží na nás samotných, na každej konkrétnej žene. Treba brať do úvahy predošlé roky, ako sme žili, fungovali a pripravovali sa na súťaže. Ja si dovolím povedať, že som sa zmenila až približne po roku, aj napriek tomu, že som po celý ten čas nepriberala ani nerobila nejaké extrémne výkyvy. Myslím tým skôr psychiku a pokoj. Najesť sa bez toho, aby človek nekalkuloval a nerátal podiel bielkovín, sacharidov a tukov. Nepočítať koľko kalórií môžem zjesť, ak som hodinu behala. Po toľkých rokoch počítania to nie je také ľahké, ako by sa mohlo zdať. Dokázať pustiť z hlavy celý ten kolotoč a vrátiť sa do obyčajného života. Až vtedy som sa cítila slobodná, a to bol prvý krok k tomu, aby som sa mohla zamýšľať nad tým, či chcem dieťa. Viem, možno si poviete, že to je pritiahnuté za vlasy a že to nemôže byť taká veda. Dievčatá, čo súťažia alebo súťažili však budú vedieť presne, o čom píšem.

Rozhodnúť sa mať dieťa nie je to isté ako „No, stalo sa...“ Ak žena cíti, že je naozaj pripravená, tak je to podľa môjho názoru tá najlepšia verzia. Keď to tak nie je, často sa stáva, že sú ženy nespokojné a nevedia sa postarať o dieťa a o rodinu tak, ako by chceli. To načasovanie a nastavenie ženy je podstatné a vidím to aj na mojom tehotenstve. Nebol deň, kedy by som sa na to celé netešila, aj napriek tomu, že bolo pár ťažších chvíľ. Patrí to k tomu.

Na druhom brehu rieky stoja ženy, ktoré po ničom inom netúžia, no nedarí sa im otehotnieť. Myslím si, že mnoho vecí záleží iba na nás, viac ako si vôbec vieme predstaviť. Zo svojho okolia vnímam, že problémom môže často byť napríklad prehnané „chcenie“ žien a „tlačenie na pílu“. Chápem, že ak to trvá roky, musí to byť veľmi deprimujúce, ale aj taká je príroda. Samozrejme, iným prípadom je, ak má jeden z partnerov nejaký zdravotný problém, čo sa u nás - bývalých súťažiacich (u žien, ale aj u mužov), vyskytuje častejšie ako u ostatných ľudí. Ak je však všetko v poriadku, dám vám jednu radu. Možno sa pousmejete, ale... Moja rada je: Musíte sa ľúbiť. A tá energia medzi dvoma ľuďmi spraví najviac. Ruku na srdce, koho baví partnersky žiť podľa kalendára či ovulačných testov? Ja sama som takéto testy vyskúšala, aby som vedela ako to celé prebieha, ale nesmie sa to stať súčasťou života či pravidlom, ktorým sa vo všetkom riadime.

Trvalo pár mesiacov kým sa to začalo celé diať. Z môjho pohľadu dokonca dlhšie, ale to bola skôr nejaká moja „sebapremena“ a správne nastavenie mysle.

Pamätám si na to fotenie akoby to bolo včera. S našim NEBBIA tímom sme v apríli mali veľký „photoshooting“ a točenie videí na promo novej kolekcie. Trvalo štyri dni a bolo to náročné, ale zároveň zábavné. Nafotilo sa 1 928 822 fotiek, natočilo sa 9 288 282 videí a vypilo 1 928 káv, a tak som to vlastne aj zistila. Myslím, že to bol tretí deň, keď som poobede do seba hrkla 3-4 kávy a ostalo mi zle. Nevedela som určiť, či som len vyčerpaná, alebo to znamená niečo iné. Fotenie sa môže zdať na prvý pohľad ako jednoduchá záležitosť, ale nie je to úplne tak. Modelky musia byť upravené, neustále sa prezliekajú a fotograf zas celý deň „cvaká“ a nájde si čas na pauzu iba počas obeda. Celý NEBBIA tím pendloval medzi stanoviskami a zabezpečoval správny chod a pohodlie všetkých z nás, vrátane modeliek z rôznych krajín.

A tak som si pre istotu kúpila tehotenský test, keďže som vedela, že aj to je možnosť. A o 6.30 hod. ráno som na hoteli v kúpeľni myslela, že odpadnem od šťastia. Je to silný moment a pamätám si, že som poslala fotku mojej najlepšej kamarátke Zuzke a sestre Márii. Môj muž ešte spal a ja som vedela, že sa musím chystať na ďalší deň fotenia a o 8.00 hod. musím byt ready! A tak som si to nechala pre seba a šla pracovať. Celý deň so všetkými tými „tehotenskými myšlienkami“ a šťastím, o ktorom som ešte nechcela hovoriť, bol utrpením, ale bola som si istá, že prvý trimester si to chcem nechať pre seba. Teda pre nás, tých najbližších. Večer, keď som radostnú správu oznámila mužovi, bol veľmi krásny a radostný. Bol to neopakovateľný moment.

Mala som šťastie, že prvý trimester bol pre mňa viac menej pohodový. Musela som zmeniť pár vecí ako napríklad prestať jesť môj vytúžený tvaroh s vločkami, malinami, kakaom a škoricou na raňajky, lebo mi po ňom bývalo ťažko, ale žiadne väčšie problémy ani ranné nevoľnosti sa nediali. Som za to veľmi vďačná. Aj preto som v treťom mesiaci mohla nastúpiť na mólo, kde som predvádzala dokonca aj plavky a skoro nikto si nič nevšimol. A potom to prišlo. Vo štvrtom mesiaci sa to celé začalo - zrazu vykuklo aj bruško, aj ženské partie zbujneli, ale to patrí k tomu. A je to fakticky tá najkrajšia forma, akú som kedy mala! Prajem každej z nás prežiť toto obdobie života v šťastí a pohode.