Profi bodybuilding, súťaže a cheatday - ako dosiahnuť rovnováhu?

V dnešnej dobe je čoraz populárnejšie žiť „fitness lifestyle“. Byť fit, vyzerať fit a prezentovať sa fit. Čo mi však u mnohých ľudí chýba je jednoduché „cítiť sa fit“. Ani ja som do určitej doby v tomto nebol iný. Avšak je viac ako potrebné, aby sme si všetci, či už rekreační športovci alebo aktívni súťažiaci uvedomili, že šport, nech už akýkoľvek, by sme predovšetkým mali robiť pre radosť. Pre SVOJU radosť, nie preto, aby sme sa zavďačili ostatným. Cítiť sa fit by mala byť priorita číslo jedna.

Dôvod, prečo to u mnohých fitnessákov tak nefunguje, má veľa spoločného s vplyvom sociálnych sietí. Lajky a followeri sa stali cennou komoditou, za ktorou sa všetci pochopiteľne naháňame, a ako inak dosiahnuť nové lajky a nových followerov, ak nie prezentovaním krásnych fotiek, krásneho tela, krásneho života? Všetko častokrát oveľa krajšie, než v skutočnosti.

Paradoxne sme to práve my, fitnessáci, kto na toto pozlátko sociálnych sietí, dopláca najviac. V tomto článku sa chcem rozpísať o mojej vlastnej skúsenosti. Nechcem sa hrať na psychológa alebo na to, že vidím všetkým do hlavy, ale verím, že mnohí z vás sa v tom aspoň z časti nájdu.

S činkami sa kamarátim od mojich 13tich rokov. Vtedy to bola iba sranda. Puberťák cvičil len prsia, biceps a brucho. Chcel sa skrátka páčiť deviatačkám. Postupne som tomuto športu ale prepadal čoraz viac a viac a stalo sa z toho hobby, ktoré ma denno-denne napĺňalo. Nemusel som chodiť do fitka, ale chcel som. Celé roky som nepotreboval ani deň voľna od fitka, jednoducho ma to bavilo. Potom som ale v 21 rokoch začal súťažiť, a hobby sa prevrhlo v úplnú posadnutosť. Každá súťaž pre mňa znamenala obrovský úspech a posun o niekoľko míľ vpred. S postupom času som však začal vnímať, že už to nie je to, čo kedysi. Netrénoval som o nič via, ani tvrdšie. Rozdiel bol v tom, že už som musel. Z hobby sa stala práca, záväzok. Už som si nemohol povedať, že dnes do fitka nepôjdem, pretože sa mi nechce… To v príprave predsa nejde. Blíži sa termín súťaže, ľudia očakávajú formu, sponzori očakávajú formu, a samozrejme, aj moje ego sa nechystalo zmieriť s myšlienkou, že by som išiel na súťaž s nedotiahnutou formou, a riskoval tak druhé miesto. Chodil som do fitka rovnako často, ale z milióna iných dôvodov než z toho jediného, že by som skutočne chcel. A to nebolo správne. Stále som však veril v to, že keď zabojujem, tak sa mi to vráti, zase ma to posunie, zase to bude fajn. Každopádne, prišiel rok 2018, ktorý sa niesol v duchu relatívnych neúspechov, keď som sa prestal posúvať vpred míľovými krokmi, a prišiel som o tú „náplasť“ za to všetko nepríjemné, čo so sebou príprava prináša. Začal som byť nešťastný. Trvalo mi dosť dlho a muselo prísť veľa kopancov, než som si priznal, že skutočne šťastný už nie som naozaj veľmi dlhý čas.

Prečo? Je to jednoduché. Život fitnessákov je kolotoč dvoch období.

Obdobie č. 1: Príprava (Vyzerám skvele, som vo forme, mám pozornosť, ktorú mám rád, kŕmim IG dokonalými fotkami a svojim úžasným životom, som vzorom pre veľa ľudí. V skutočnosti som ale v diéte, nemôžem jesť to, čo mám rád, nemôžem sa baviť, som unavený – nežijem úžasný život.)

Obdobie č. 2: Offseason (Znovu si užívam skvelé jedlo, znovu môžem chodiť medzi ľudí a užívať si život tak ako to mám rád. Keďže som mal z diéty totálnu schizu, tak som sa po súťaži „vyžral ako prasa“ a som teraz v depresii z toho ako vyzerám. Už postujem iba staré alebo veľmi upravené/oblečené fotky. Vyliezť niekam v plavkách nepripadá v úvahu. Pokiaľ som sa úplne nezdekoval zo sociálnych sietí, tak sa stále snažím prezentovať úžasný život, ale v skutočnosti sa na seba nemôžem ani pozrieť – nie som so sebou spokojný – nežijem úžasný život.)

A tieto dve obdobia sa u mňa striedali celú dobu, čo súťažím, až som dospel k tomu, že to tak nechcem.

Prvý a najdôležitejší krok je si to všetko priznať. Toto sa u mňa stalo na jar 2019, keď som začal svoju nechvalne známu prípravu. Prípravu v štýle párty, alkoholu a dobrého jedla. Prečo? Skrátka to, čo som potreboval dosiahnuť bolo, aby som sa na tento šport totálnym znechutením nevykašľal. Potreboval som skúsiť, či je možné dve vyššie spomínané obdobia skĺbiť tak, že z každého si vezmem iba to dobré. Ale najdôležitejšie bolo vyhnúť sa obdobiu č. 2.

Ja som presne ten prípad, čo sa zdekuje zo sociálnych sietí a skôr ako začne ďalšia príprava, tak o mne nikto nič nevie, ani pes po mne neštěkne. Samozrejme, že to nie je dobré, pretože práve v tomto období by sa mal člověk posúvať marketingovo, tešiť sa z dosiahnutého výsledku a budovať niečo viac. Dôležité je tiež to, že sponzori ma podporujú počas celého roku a je fér, aby som počas celého roku fungoval aj ja. Čo sa nedialo.

Cieľom číslo 1 je: Zostať aktívny aj v offseason.

Čo je podmienkou? Zostať spokojný sám so sebou – nevyžrať sa.

Ako to dosiahnuť? Nevyschizovať sa z diéty.

A sme pri tom, prečo som tento rok poňal prípravu tak, ako som ju poňal. Drž prísnu dietu, váž všetko na gram, odriekaj si, čo môžeš - jedlo, zábavu, počas dvoch mesiacov a garantujem ti, že budeš odpočítavať dni, a potom už aj hodiny, kedy skončí tá posraná súťaž a ty budeš môcť konečne zjesť, čo ti príde do cesty. A ako vieme, toto je vlak, ktorý keď sa rozbehne, tak sa veľmi ťažko zastavuje. Ale! Nepripusť si v hlave, že držíš dietu, nič také nepríde.

Ja som tento rok prísnu a naozaj zodpovednú diétu nasadil iba na 3 týždne a teraz, keď mi končí súťaž, sa skutočne teším, ako si na raňajky urobím vločky s arašidovým maslom.

Predtým môj posúťažný jedálniček vyzeral bez preháňania takto:

Raňajky: Dojedol som koláč, ktorý zostal od večere.

Raňajky 2: Potrebujem tú presladenú hubu zasoliť: Párky

Desiata: Dokelu, z tých cukrov je mi horúco: Zmrzlina

Desiata 2: Ešte sa jedna zmrzlina vojde.

Medzi jedlami: Niečo zo sladkostí, čo mi nakúpili najbližší, pretože ma majú radi, a chceli mi po súťaži dopriať.

Obed: KFC (Kurito s majonézou namiesto BBC omáčky + 2 stripsy a 3 hotwings)

Po ceste z KFC je Mekáč: McFlurry

Medzi jedlami: Niečo zo sladkostí, čo mi nakúpili najbližší, pretože ma majú radi, a chceli mi po súťaži dopriať.

Olovrant: Čas na kaviareň

Večera: Konečne by som si mohol dať nejaké normálne jedlo: Steak/sushi + dezert

Večera 2: Mekáč (Big tasty + McFlurry)

Áno, súhlasím, že toto je extrém, a musím povedať, že aj vzhľadom k tomu, že som si udržal relatívne štíhlu líniu, ale ako som písal vyššie, spokojný so sebou som nebol. To, že som dosiahol svoj cieľ, je moje najväčšie tohtoročné víťazstvo.

Určite nechcem, aby to vyzeralo, že párty, flákanie prípravy alebo pitie alkoholu je cesta pre správnu prípravu. Chcel som iba vyjadriť, ako veľmi extrémne výkyvy v mojom živote boli a ukázať, čo je skutočne dôležité. Byť šťastný, a to ja teraz som. Robiť veci, ktoré máme radi, a to aj počas prípravy. Moja príprava nebola o tom, že by som stále „žral“. Zodpovedne môžem povedať, že som sa mesiac a pol držal v deficite. Čo sa dá docieliť aj s malým každodenným cheatom. Malý kúsoček niečoho každý deň stačil k tomu, aby hlava neverila, že som v diéte. Pokiaľ som hlavu presvedčoval o tom, že diéta nie je, žiadne diétne pocity sa nedostavili ani po fyzickej stránke. Nebol som unavený, sila stále rástla, a ja som sa cítil skvele. Ako nikdy predtým. Štandardne už mesiac a pol pred súťažou fňukám, aký som vyčerpaný, ako neznášam diétu, ako sa chcem najesť… Vieš, čo je ale úžasné? Akonáhle som 3 týždne pred Olympiou povedal sám sebe: „Tak kamarát, odteraz prísna diéta.“ Všetky tieto „symptómy“ sa dostavili ako lusknutím prstu. Ja som bol zo dňa na deň unavený ako na umretie.

Asi už vieš, kam tým mierim… Hlava. Veľmi je to v hlave, a pokiaľ tá nie je dobre nastavená, nič na svete nebudeš robiť poriadne.

Aby som sa vrátil na začiatok, my fitnessáci často doplácame na to, aký „štandard“ nastavujeme na sociálnych sieťach. Ukazujeme krásnu postavu, v podstate určujeme trend „aké ženské/mužské telo je to krásne, ten vzor“, a pritom nie sme sami pre seba dosť dobrí, a končíme nešťastní, s depresiami, a v extrémnych prípadoch aj s bulímiou.

Samozrejeme, tento náš trend dopadá aj na ľudí, ktorí fitness iba sledujú. Bol som raz na jednej párty, kde som sa zoznámil s dievčaťom - nádherné oči, dokonalý úsmev a krásna normálna postava, na ktorej však bolo vidieť, že už bola niekedy vo fitku. Keď sa prejavila naša vzájomná náklonnosť (:D) bola celkom v šoku, že sa mi dievča ako ona môže páčiť. „Veď nemám tehličky na bruchu, nie som žiadna fitnesska,“ povedala. WTF? Takže milé dámy, či už ste fitnessky v offu alebo proste iba normálne ženy…. Nie je pravda, že tehličky na bruchu sú značka ideálu a že bez nich nemôžete byť sexy a príťažlivé.

Takže ako som povedal. Na otázku ako vyzerať skvele, nebrať sa až tak vážne a stále pritom byť profi športovcom, nie je jednoznačná odpoveď. Dôležité je si najskôr priznať problém, (ja som nebol šťastný). Potom objaviť príčinu (v offseason som sa vyprasil tak, že som sa v depresii skryl pred svetom) a následne hľadať riešenie (nesmel som si pripustiť, že držím diétu). Takýchto príkladov ako som ja by sme mohli nájsť stovky. Jediná moja rada je, že život máme iba jeden, a je príliš krátky na to, aby sme si ho z akýchkoľvek príčin neužívali. Pokiaľ nie si spokoný, vždy sa dá nájsť iná cesta. Kašli na to, čo budú ľudia hovoriť. Robíš to pre seba. Môžeme klamať o tom, aký skvelý život vedieme, na sociálnych sieťach, ale nie sami sebe.